Jeseň v Prosieckej doline

Vzrušenie z ďalšieho turistického výletu mi nedá spať. Premáha ma i strach z toho, že zaspím. Pre istotu ešte kontrolujem nastavenie budíka. Vychádzam na balkón, aby som sa schladil. Je to moja osvedčená praktika. No, nedarí sa. Uvedomujem si, že keď nezaspím aspoň na dve hodiny, budem na druhý deň unavený a mrzutý. Sledujem pohyb mesiaca v splne. Osvetluje celú izbu i cez žalúzie. Otáčam sa na druhú stranu a počítam ovečky. Viac si nepamätám. Budím sa až na zvonenie budíka. 3h45 nie je práve bežný čas na sobotné vstávanie. Absolvujem ranný rituál, termosku s čajom, pečivo s pomazánkou a horkú čokoládu hádžem do vaku, obúvam si turisktickú obuv a s mesiacom v splne pred sebou sa blížim k trnavskej železničnej stanici.
4h45 nastupujeme do autobusu. Je nás päťdesiattri. Najskôr krátky organizačný pokec a potom tri a pol hodiny cesta na Liptov. Väčšina spí, len ja mám opäť problém zaspať. To bol nápad sadnúť si dozadu! Závidím všetkým, ktorým sa dajú sklopiť sedadlá.

Z okna autobusu konečne vidíme Liptovskú Maru. Vchádzame do dedinky Prosečné, odkiaľ sa začína skutočný turistický výlet. Prechod Prosieckou a Kvačianskou dolinou som absolvoval už pred rokom, hoci do Kvačianskej doliny sme sa nedostali. Zablúdili sme.

Jeseň je navhodnejším ročným obdobím na návštevu tatranských dolín. Všetko hýri farbami. Počasie je trochu nestále a medzi skalnými útesmi je chladnejšie, ale naše nasadenie a teplé oblečenie prekonáva všetky prekážky. Rebríky a reťaze sú pre všetkých dobrým adrenalínovým dobrodružstvom.

Cestou sa zastavujeme na malej čistinke, odkiaľ sa niektorí rozhodujú absovovať päť minút chôdze naviac k pozostatkom vodopádu. Ostatní dobíjame energiu a po príchode turistických nadšencov pokračujeme ďalej.
Prechádzame slnkom zaliatou lúkou, kde zvažujeme zdolať neďaleký vrch Prosečné alebo postupovať cez dedinu Veľké Borové priamo do Kvačianskej doliny. Testosterón účinkuje a po prepočítaní času, ktorý nám zostal na dnešný výlet, uprednostňujeme menšiu obchádzku cez Prosečné. Výstup na Prosečné si veľmi dobre pamätám z minulého roka. Blato, sneh a nekonečný kopec mi uberá z motivácie. Pomalým tempom stúpame opäť v blate k vrcholu. Vychádzame z lesa a všetci sa vrhajú k zemi. "Ešte desať minút", dohováram ostatným. Vedel som, že je z Prosečného pekný výhľad na Nízke Tatry, Roháče a Liptovskú Maru. No, ako sa blížime do cieľovej stanice, obloha sa zaťahuje a tatranské končiare sa strácajú v opare.
Po pol hodine zostupujeme s vedomím, že Kvačianska dolina nie je ďaleko. Motivácia ma neopúšťa. Stále verím, že sa do Kvačianskej doliny dostaneme. Hneď pod vrcholom však strácame turistické značenie. Vraciame sa k poslednej zelenej značke a meníme smer. Prostredie mi je známe. Začínam pochybovať. V diaľke po chvíli vidíme Kvačany. Kvačianska dolina v nedohľadne! Všetci sa stretávame na parkovisku pred vstupom do Kvačianskej doliny. Už však nemáme čas! Neskrývam smútok. Niektorým sa to podarilo. Prosečné nebol dobrou voľbou.

Náladu mi vylepšuje spoločná večera vo veľmi peknom prostredí reštaurácie pri Liptovskej Mare. Máme ešte čas na krátku prechádzku okolo priehrady a potom späť do Trnavy.