Už dlhšie uvažujeme o víkende v horách. Sezóna síce všade ešte nezačala, no rozhodnutie o výstupe na Veľký Rozsutec je kolektívne. Napokon, týždeň hore-dole.
Kilometer po kilometri sa približujeme k Žiline. Samozrejme autom. Obdivujeme konkurenčnú firmu a diaľnicu vymieňame za úzku cestu do Štefanovej (631m). Ubytovávame sa na Chate vo Vyhnanej a presne podľa našich predstáv popíjame rannú kávu na terase obkolesenej lesom. To ticho!
Po krátkej prestávke berieme ruksaky, Tomášov profesionálny fotoaparát a pri rázcestníku overujeme smer našej trasy. Prvá etapa prechádza po žltej cez Štefanovú a už tu strácame značku. Diskutujeme s miestnym obyvateľom o smere trasy a Tomášovej červenej „záchranárskej“ vetrovke. Vraj sa nemusíme ničoho báť! Všetkých nás pobavil :)
Keďže celý týždeň pršalo, pôda je rozmočená a malé potoky stekajú zovšadiaľ. Prichádzame k druhému rázcestníku, kde náš čaká uvítací výbor v podobe stáda oviec. Hneď pod kopcom je Podžiar (715 m), malá chata, kde je možné kúpiť darčekové predmety. Po prekročení potoka smerujeme po modrej cez Horné Jánošíkove diery k sedlu Medzirozsutce (1 200m). Turistické príručky uvádzajú, že Horné diery sú "tiesňavou potoka medzi Malým a Veľkým Rozsutcom, sú bohatými skalnými útvarmi, s vodopádmi (9), sprístupnené rebríkmi a lávkami, po veľkých dažďoch neschodné kvôli množstvu vody". Môžem potvrdiť, že schodné sú! Spočiatku obdivujeme dravosť vody, farby, no niektoré úseky nám naháňajú strach (trochu :). Po dažďoch je skutočne možné prejsť niektorými rebríkmi len so spŕškou vody. Odvahu nám dodáva skupina dôchodcov, ktorých turistická obuv je vhodná skôr na prechádzku mestom. To sme ešte nepredpokladali, že i dôchodcovia majú namierené na Veľký Rozsutec! Na sedle Medzirozsutce si našu pozornosť získala pekne sfarbená vretenica. Pri rázcestníku sa vedome rozhodujeme vymeniť modrú farbu za červenú a vystúpiť na Veľký Rozsutec (1 610m). Nie sme jediní. Pridávajú sa k nám ďalší traja odvážlivci. Chodník na Veľký Rozsutec je sezónne uzatvorený od 1. októbra do 30. júna z dôvodu bohatstva rastlinnej pokrývky. Je jedným z najkrajších vrchov Slovenska a patrí k najbohatším botanickým lokalitám u nás s výskytom mnohých endemitov. Výstup na vrchol je náročný, hoci výhľady kompenzujú úbytok energie. Na vrchole sa stretávame s časťou výpravy dôchodcov. S príchodom ďalších sa im zlepšuje nálada a spievajú ľudovky. Neprestávajú ani pri nebezpečne strmom kamenistom vzostupe do sedla Medziholie (1 185m). Voľakedy tu stála Chata pod Rozsutcom, ktorá v r. 1985 zhorela do základov. Spievajúcich dôchodcov započul i pracovník národného parku a vydal sa naproti uzatvorenému chodníku na Veľký Rozsutec. Nedostali sme pokutu, ale vysvetlil nám dôležitosť uzávierky trasy. Hanbil som sa! Turista!
Zo sedla Medziholie nás výstup na Stoh (1 607m) určite neláka a uprednostňujeme obchádzku Stohu po žltej až k Chrbtu Stohu a odtiaľ po červenej cez Stohové sedlo (1 230m) až na Poludňový Grúň (1 460m), ďalší z vrchov Krivánskej Malej Fatry, odkiaľ je nádherný výhľad na okolie. Už vidíme cieľ našej dnešnej celodennej turistiky: Chatu pod Grúňom (989m). To sme si ale nevedeli predstaviť, čo predstavuje štyridsaťpäťminútové klesanie lyžiarskym svahom. A vraj sa tu každoročne konajú bežecké preteky na Poludňový Grúň! Pred zostupom do Štefanovej sa občerstvujeme ponúkanými špecialitami, ktorých kvalita je mizerná. Radšej telefonujeme na Chatu vo Vyhnanej a objednávame večeru.
V nedeľu len neradi opúšťame Malú Fatru. Cestou sa zastavujeme ešte na hrade Beckov (12. - 13. stor). Na prekvapenie, pamiatka bola zatvorená.
Kilometer po kilometri sa približujeme k Žiline. Samozrejme autom. Obdivujeme konkurenčnú firmu a diaľnicu vymieňame za úzku cestu do Štefanovej (631m). Ubytovávame sa na Chate vo Vyhnanej a presne podľa našich predstáv popíjame rannú kávu na terase obkolesenej lesom. To ticho!
Po krátkej prestávke berieme ruksaky, Tomášov profesionálny fotoaparát a pri rázcestníku overujeme smer našej trasy. Prvá etapa prechádza po žltej cez Štefanovú a už tu strácame značku. Diskutujeme s miestnym obyvateľom o smere trasy a Tomášovej červenej „záchranárskej“ vetrovke. Vraj sa nemusíme ničoho báť! Všetkých nás pobavil :)
Keďže celý týždeň pršalo, pôda je rozmočená a malé potoky stekajú zovšadiaľ. Prichádzame k druhému rázcestníku, kde náš čaká uvítací výbor v podobe stáda oviec. Hneď pod kopcom je Podžiar (715 m), malá chata, kde je možné kúpiť darčekové predmety. Po prekročení potoka smerujeme po modrej cez Horné Jánošíkove diery k sedlu Medzirozsutce (1 200m). Turistické príručky uvádzajú, že Horné diery sú "tiesňavou potoka medzi Malým a Veľkým Rozsutcom, sú bohatými skalnými útvarmi, s vodopádmi (9), sprístupnené rebríkmi a lávkami, po veľkých dažďoch neschodné kvôli množstvu vody". Môžem potvrdiť, že schodné sú! Spočiatku obdivujeme dravosť vody, farby, no niektoré úseky nám naháňajú strach (trochu :). Po dažďoch je skutočne možné prejsť niektorými rebríkmi len so spŕškou vody. Odvahu nám dodáva skupina dôchodcov, ktorých turistická obuv je vhodná skôr na prechádzku mestom. To sme ešte nepredpokladali, že i dôchodcovia majú namierené na Veľký Rozsutec! Na sedle Medzirozsutce si našu pozornosť získala pekne sfarbená vretenica. Pri rázcestníku sa vedome rozhodujeme vymeniť modrú farbu za červenú a vystúpiť na Veľký Rozsutec (1 610m). Nie sme jediní. Pridávajú sa k nám ďalší traja odvážlivci. Chodník na Veľký Rozsutec je sezónne uzatvorený od 1. októbra do 30. júna z dôvodu bohatstva rastlinnej pokrývky. Je jedným z najkrajších vrchov Slovenska a patrí k najbohatším botanickým lokalitám u nás s výskytom mnohých endemitov. Výstup na vrchol je náročný, hoci výhľady kompenzujú úbytok energie. Na vrchole sa stretávame s časťou výpravy dôchodcov. S príchodom ďalších sa im zlepšuje nálada a spievajú ľudovky. Neprestávajú ani pri nebezpečne strmom kamenistom vzostupe do sedla Medziholie (1 185m). Voľakedy tu stála Chata pod Rozsutcom, ktorá v r. 1985 zhorela do základov. Spievajúcich dôchodcov započul i pracovník národného parku a vydal sa naproti uzatvorenému chodníku na Veľký Rozsutec. Nedostali sme pokutu, ale vysvetlil nám dôležitosť uzávierky trasy. Hanbil som sa! Turista!
Zo sedla Medziholie nás výstup na Stoh (1 607m) určite neláka a uprednostňujeme obchádzku Stohu po žltej až k Chrbtu Stohu a odtiaľ po červenej cez Stohové sedlo (1 230m) až na Poludňový Grúň (1 460m), ďalší z vrchov Krivánskej Malej Fatry, odkiaľ je nádherný výhľad na okolie. Už vidíme cieľ našej dnešnej celodennej turistiky: Chatu pod Grúňom (989m). To sme si ale nevedeli predstaviť, čo predstavuje štyridsaťpäťminútové klesanie lyžiarskym svahom. A vraj sa tu každoročne konajú bežecké preteky na Poludňový Grúň! Pred zostupom do Štefanovej sa občerstvujeme ponúkanými špecialitami, ktorých kvalita je mizerná. Radšej telefonujeme na Chatu vo Vyhnanej a objednávame večeru.
V nedeľu len neradi opúšťame Malú Fatru. Cestou sa zastavujeme ešte na hrade Beckov (12. - 13. stor). Na prekvapenie, pamiatka bola zatvorená.
Super napisane:-) Len by to chcelo aj fotky!
OdpovedaťOdstrániť